Kedysi najväčší výrobca dynamitu, dnes chátrajúci priemyselný kolos. Z továrne, na výstavbu ktorej dohliadal sám Alfred Nobel ostali ruiny, ktoré sú pre verejnosť nebezpečné. Napriek tomu by bola škoda zrovnať ich so zemou. Niektoré z nich stoja za záchranu.
Z najväčšej chemickej továrne sú dnes kulisy pre horor
Pohľad na chátrajúce priemyselné budovy pripomína scény z hororu. Málokto v nich dnes spozná najväčšiu chemickú fabriku, ktorá tu stojí od roku 1873. Močaristé pozemky na okraji Bratislavy si vtedy vybral Alfred Nobel ako sídlo najmodernejšej a najlepšie vybavenej továrne na výbušniny. Na jej výstavbu tento pacifista dokonca sám dohliadal a za prvého riaditeľa ustanovil svojho blízkeho priateľa Izidora Trauzla. Dynamit, strelný prach a množstvo ďalších chemikálií sa tu vyrábalo skutočne vo veľkom. Produkcia dynamitu napríklad uspokojila dve tretiny dopytu v celej monarchii. V závode si sami vyrábali aj elektrickú energiu a práve tu sa po prvý krát rozsvietili na území Slovenska žiarovky. Energiu, ktorú v závode nespotrebovali dodávali mestu na vykurovanie. Až do roku 1919 bola továreň v rukách nemeckých majiteľov, neskôr ju prevzala viedenská rodina Philippovcov. Tí v budovaní pokračovali a v tomto období bolo v areálu chemickej továrne až 250 budov, pracovalo tu až 3000 ľudí a medzi mestom a fabrikou premávala električka.
Väčšina budov v areáli chemickej továrne dnes chátra.
Dynamitka mení názov na Dimitrovka
Fabrika rástla počas celého vojnového obdobia. Po skončení vojny bola zoštátnená a po komunistickom prevrate aj premenovaná po bulharskom komunistovi Georgiovi (Jurajovi) Dimitrovovi. Jeho socha stála pri vstupe do továrne dlhé desaťročia. Zmenil sa nielen názov, ale aj výrobné zameranie. Začali sa tu vyrábať umelé hnojivá a dobudovali sa obrovské haly. V blízkosti železničnej stanice Nové Mesto sa začali vyrábať výrobky z gumy. Z továrne sa šíril nielen neznesiteľný smrad, ale aj škodlivé výpary zamorené sírou. Tie dýchali nielen zamestnanci továrne, ale aj obyvatelia sídlisk postavených v okolí fabriky. Koncentrácia chemikálií v ovzduší bola vraj taká vysoká, že sa ženám roztopili pančuchy na nohách. Neblahí vplyv to malo aj na zamestnancov továrne, ktorí predčasne zomierali.
Dynamitka opäť v súkromných rukách
Továreň počas rokov divokej privatizácie zmenila názov na Istrochem a bola prevedená do súkromných rúk. Neskôr sa vrátila opäť do majetku štátu, aby ju v roku 2002 kúpil chemický magnát Andrej Babiš. K majetkovým prevodom dochádzalo aj naďalej, časť firmy odkúpila konkurencia z Pardubíc, ktorá sa rozhodla výrobu v roku 2009 pozastaviť a zvyšných zamestnancov prepustiť. O rok neskôr čakal rovnaký osud aj výrobňu gumy.
Jedinou zrekonštruovanou je Západná veža, v dnes majú ateliér architekti Kusý-Paňák
Pamiatkári by mali zbystriť pozornosť
V areáli chemických závodov a jeho blízkom okolí sa nachádza niekoľko budov, ktoré majú historickú hodnotu. Za stavebné práce v čase budovania továrenských objektov Dynamitky bola zodpovedná firma Ignáca Feiglera ml. A na ďalších budovách spolupracoval Ignácov potomok Alexander Feigler spolu s Ľudovítom Eremitom a Móricom Sprinzlom. Dnes sú už takmer všetky budovy z tejto doby v dezolátnom stave. K nim patria predovšetkým dve identické vodárenské veže z roku 1906, ktoré slúžili ako zdroje vody pre celú továreň. V jednej z nich – západnej – si svoj ateliér postavili architekti Kusý-Paňák. Vďaka nim je z nej jediný objekt, ktorý sa dočkal obnovy. Aký bude osud východnej veže je dnes otázne. Svoju historickú hodnotu má aj jediná budova, ktorá sa zachovala z bývalej výrobne umelých vlákien Vistra. Tá vznikla po zavedení náhradnej výroby, ku ktorej Dynamitka pristúpila počas krízy pri výrobe dynamitu. Budova, ktorá vyrástla v roku 1924, pôvodne ako cukrovar, sa už po dvoch rokoch pretransformovala na výrobňu viskózovej striže a zásobovala nemeckú armádu. Hlavná budova prevádzky je jedinou, ktorá dodnes stojí a od roku 1978, odkedy je odstavená, postupne chátra.
Ako ďalej Dynamitka?
Dynamitka je dnes chránená strážnou službou a objekty v nej chátrajú. Skôr ako sa v jej útrobách pristúpi k akejkoľvek obnove je nevyhnutné celé územie vyčistiť. Po desaťročia trvajúcej chemickej výrobe je silno znečistený nielen areál samotnej továrne, ale aj širšieho okolia, vrátane podzemných vôd, ktoré dnes ohrozujú majiteľov studní v Novom Meste. Ja si tu však viem predstaviť technické múzeum, ktoré by vďaka historickým budovám získalo na autenticite.
