Hoci dnes názov Kuchajda označuje iba jazero, kedysi označoval celú okolitú oblasť, ktorú dnes poznáme ako Pasienky. Územie za storočia prežilo množstvo zmien. Jeho názov zostáva poslednou pamiatkou na jeho dávne využitie ako pasienok.

Pasienok na mieste močiarov

Z pradávnej histórie lokality dnešných Pasienkov nevieme veľa. Archeologické nálezy z okolia dnešnej Vajnorskej naznačujú, že tadiaľto v rannom stredoveku viedla významnejšia cesta. Tá oddeľovala pásmo záplavových lužných lesov Dunaja od divokého a nepriechodného Šúrskeho močiaru, ktorý začínal už v oblasti dnešného Zátišia. Vysúšanie krajiny a jej hospodárskej využitie postupne zmenili nehostinné močiare vo východnej časti Bratislavy na ornú pôdu a pastviny. Najvýznamnejšie boli tri pasienky, ktoré patrili priamo mestu: Svinský (Sauhaide), Volský (Ochsenhaide) a Kravský pasienok (Kuhhaide). Práve posledný spomínaný Kravský pasienok bol z týchto troch najväčší. Začínal za mestským smetiskom pri starej prachárni, kde neskôr vznikol aj cintorín chudobných. Končil až pri potoku Drieňovka, ktorý až do päťdesiatych rokov pretekal v blízkosti železničnej stanice Nové Mesto.

Kuchajda bola známa ťažbou hliny

Po zrušení mestského stáda pasienky neosireli. Na mieste jazera Kuchajda sa v priebehu 18. storočia začala intenzívna ťažba hliny na výrobu tehál, ktoré sa priamo v ich susedstve v malých peciach vypaľovali. Túto situáciu ukazuje aj najstaršia podrobná mapa Pasienkov z obdobia okolo roku 1780, kde sa oblasť objavuje pod maďarským názvom Marha-legelő (doslova Dobytčí pasienok). V neskoršom období sa tehliarstvo dostalo do rúk podnikateľským rodinám, ktoré výrazne zvýšili produkciu a postavili si vlastné tehelne. Takouto bola napríklad tehelňa rodiny Hecklerovcov na dnešnej Banšelovej ulici na Trnávke, ktorá spracúvala aj hlinu z Kuchajdy. Vlastné tehliarske pece malo aj mesto samotné, Pálffyovci, či Walterskirchenovci. No rýchly rozvoj mesta postupne vytláčal tehliarstvo viac na východ smerom na Jurajov dvor a Pomoriny.

Prešporský exercírpalac bol na jazere Kuchajda

Od konca 19. storočia sa začali východné predmestia Bratislavy rýchlo meniť. Pribudli nové továrne ako Siemens-Danubius, armatúrka Michera, pekáreň Jedľa, čokoládovňa Stollwerk, smaltovňa Ravako, či tukové závody Palma. Na konci Tehelného poľa zasa vyrástol rozsiahly komplex delostreleckých a vozatajských kasární rozdelených dnešnou Jarošovou. Toto podnietilo veľké zmeny i v okolí Kuchajdy. Vajnorská cesta sa až po Jurajov dvor napriamila do dnešnej polohy a vydláždila mačacími hlavami vhodnými na pochodovanie vojska.

Vysúšanie krajiny a jej hospodárskej využitie postupne zmenili nehostinné močiare vo východnej časti Bratislavy na ornú pôdu a pastviny.

Na jej konci vznikla vojenská kantína, kde vojaci počas cvičení oddychovali a obracali sa späť do mesta. Údajne bola prezývaná podľa hostinskej „U ryšavej bosorky“. Taktiež hon Kuhhaide, kde ešte zostávali pozostatky ťažby hliny, sa v roku 1885 upravil na takzvaný Exerzierplatz, teda otvorené vojenské cvičisko. V areáli postupne pribudla aj vojenská jazdecká dráha, ktorá bola v medzivojnovom období doplnená o tribúny a počas Slovenského štátu sa tu konali populárne dostihy.

Vlaky na bývalom kravskom pasienku?

Od začiatku 20. storočia sa neustále objavuje otázka, akým spôsobom sa bude urbanizovať rozsiahle nezastavané územie Kuchajdy. Prvý, takzvaný Halácsiho plán ešte nedával jasnú odpoveď, no na susedný pasienok Ochsenhaide (dnes Ostredky) umiestnil plánovaný Ústredný cintorín Bratislavy, z ktorého sa nakoniec zrealizoval len zlomok, známy ako Martinský cintorín. Už Palócziho plán z roku 1917 navrhuje výraznú zmenu územia. Časť územia popri Trnavskej ceste mala byť zmenená na plavebný kanál, ktorý mal prepájať Dunaj s priemyselnou oblasťou Dynamitky, väčšina územia sa však mala zmeniť na obrovské zoraďovacie a nákladné nádražie novej bratislavskej hlavnej stanice situovanej do blízkosti Trnavského mýta. Veľkorysý plán prežil aj vznik Československa a novú úlohu Bratislavy ako hlavného mesta až do povojnového obdobia.

Povojnové roky rýchlych zmien

Zmeny, ktoré nastali po vojne boli veľmi turbulentné. Hneď po príchode sovietskej Červenej armády sa zakázal používať nemecký názov Kuhhaide, ktorý sa nahradili novým slovenským názvom Pasienky. Bývalé vojenské cvičisko chvíľu slúžilo ako poľnohospodárske výstavisko a neskôr sa spolu s dostihami presunulo do Petržalky. Podkovovité plytké jazero sa po úprave a zavedení električkovej dopravy od roku 1944 stalo obľúbeným letoviskom Bratislavčanov. Kuchajda prešla zásadnou úpravou po roku 1960, keď sa prehĺbilo a z jeho materiálu sa vybudoval susedný železničný násyp stanice

Spolu so susedným Tehelným poľom, kde sa už nachádzal futbalový, hokejový a cyklistický štadión, sa mali Pasienky stať centrom slovenského športu.

Nové Mesto otvorenej v roku 1962. To ešte zvýšilo jeho popularitu a od roku ešte zvýšilo jeho popularitu a od roku 1971 je po vybudovaní oplotenia vstup k jazeru regulovaný. Medzi zaujímavosti patrí, že pri rozšírení Kuchajdy bola zachovaná nemecká protitanková strieľňa z druhej svetovej vojny, ktorá sa však nedopatrením pri bagrovaní prevrátila. Územný plán po vojne zrušil plánované nákladné nádražie a územiu zmenil funkciu na šport a rekreáciu.

Na Kuchajde sa pravidelne objavujú labute aj kačky.

Športové srdce Bratislavy

Spolu so susedným Tehelným poľom, kde sa už nachádzal futbalový, hokejový a cyklistický štadión, sa mali Pasienky stať centrom slovenského športu. Od konca päťdesiatych rokov tu tak vznikla najprv unikátna športová hala so zavesenou strechou podľa projektu architekta Chovanca, ktorý si vzal inšpiráciu z podobnej haly v americkom meste Raleigh a následne športová hala Elán, plaváreň, kolkáreň, či experimentálna nafukovacia hala, ktorá bola začiatkom sedemdesiatych rokov po poškodení demontovaná. Ako ústredný bod nových Pasienkov však mal slúžiť atletický štadión Interu Slovnaft, ktorý bol otvorený v roku 1962 podľa projektu architekta Milučkého, spolu s dvanástimi cvičnými futbalovými plochami. V okolí zároveň vznikli sídla viacerých športových zväzov a Hotel Dom športu spolu s fontánou pred budovou.

Kde koncentrovali, žili a zomierali legendy

Na Pasienkoch sa za desaťročia vystriedali desiatky legiend slovenského futbalu a atletiky, no život tu zanechala osobnosť úplne iného športu. Legenda slovenskej motocyklistiky František Srna v roku 1972 vytvoril úplne nový pretekársky okruh vedúci novovybudovanou Bajkalskou (pôvodne sa mala volať Viestova), Trnavskou cestou, Tomášikovou, Vajnorskou cestou nazad na Bajkalskú do priestoru vtedajšej autobusovej stanice. Už druhý ročník sa však skončil pre zakladateľa tohto nového bratislavského okruhu, ktorý sa podľa klubu AMK Slavín nazýval Slavínsky okruh, tragicky. Počas neobratného manévru predchádzajúceho jazdca stratil Srna kontrolu nad motocyklom a narazil do múru areálu jazera Kuchajda. Preteky boli následne zrušené a už sa nikdy neobnovili. Dlhé roky na tomto mieste Bratislavčania na jeho pamiatku zapaľovali sviečky. Pasienky však zároveň aj hosťovali množstvo koncertov legiend svetových mien ako Metallica, Carlos Santana, Stevie Wonder, Kiss, či Depeche Mode.

Čo priniesli posledné roky

Po roku 1989 sa viaceré športoviská prestali využívať a Pasienky už iba dúfajú vzkriesenie svojej športovej slávy. Naopak sa však začalo územie výrazne meniť novou výstavbou, pribudli tu bytové domy a od roku 2000 prvé bratislavské moderné obchodné centrum Polus s kinom a hypermarketom, ku ktorému neskôr pribudli dve administratívne veže Polus Towers. Aj Kuchajda sa zmenila. Bola viackrát revitalizovaná a pribudol tu aj umelý ostrov so sochou Novomestský mýtnik od Miry Trančíkovej, aj iné umelecké diela a reštaurácia nad hladinou. V páse popri Tomášikovej zasa vzniká nová administratívna a obytná výstavba, ktorá sa bude ďalej rozvíjať popri predĺžení ulice smerom na Račiansku. Aj samotné územie Pasienkov pravdepodobne v budúcnosti zmení nová výstavba.

Jazero Kuchajda však napriek zmenám ostáva jedným z najobľúbenejších miest Novomešťanov i obyvateľov susedných mestských častí. Kedysi okraj mesta sa stáva jeho srdcom

– autor článku: Ivor Švihran