Braňo Kostka miluje hudbu. Hodiny klavíra v ľudovej škole umenia striedal s futbalovým tréningom na zelenej tráve. Napokon zvíťazila hudba a sa ponoril do štúdia dirigovania na bratislavskom konzervatóriu. V a cappela zoskupení Fragile sa mu podarilo dať dohromady partiu mimoriadne nadaných ľudí, ktorí robia radosť svojim fanúšikom skvelými hudobnými vokálnymi aranžmánmi populárnych piesní.

Braňo, hudbu ste študoval a dodnes sa jej aktívne venujete. Kedy ste v sebe objavili lásku k hudbe?

Ja som vyrastal na dedine a hudba bola v našej rodine vždy a všade prítomná. Hlavne z otcovej strany sme mali medzi príbuznými pomerne veľa muzikantov. Bolo úplne prirodzené, že keď sme sa stretli na rodinnej oslave, alebo sme prišli na hody k starej mame, tak sa začalo hrať a spievať. Môj otec,  starý otec aj ujo boli amatérski muzikanti a ten vzťah k hudbe bol až extrémne pozitívny. U môjho otca sa to pretavilo až do ambície mať zo mňa profesionálneho muzikanta. A pre mňa bola táto jeho ambícia úplne prirodzená a logická, keďže som mal inšpiráciu v rodine. Na vidieku som nemal veľa muzikantských parťákov, s ktorými by sme zakladali hudobné kapely tak, ako tomu bolo v Bratislave, Prešove, či v Košiciach.

Hudba sa tak v detstve nestala súčasťou nejakého môjho sociálneho kontaktu, čo mi je doteraz ľúto, ale súčasťou môjho vzdelania.  To znamená, že popri základnej škole som chodil na ZUŠ-ku a študoval som hru na klavír. V nejakej sociálnej a spoločenskej rovine u mňa začala hudba fungovať až od konzervatória, kedy som sa začal v rámci kolektívu prezentovať a „súťažiť“ aj formou nejakého muzikantského prejavu.

Kam smerovali vaše kroky po skončení základnej školy?

Práve na spomínané konzervatórium, kde som sa ocitol ako študent dirigovania. Bolo to prvý krát, čo sa kompozícia a dirigovanie študovali od prvého ročníka. Mne to prišlo veľmi vhod, lebo klaviristicky som na tom nebol tak dobre, aby som mohol študovať sólový klavír. Dirigovanie v sebe spájalo všeobecný pohľad na muziku a zároveň bol významnou súčasťou aj ten spomínaný klavír, na ktorý som musel hrať veľmi dobre, ale nebola tam potrebná úplná virtuozita. Proste s mojimi klavírnymi znalosťami sa to dalo zvládnuť.

Ako si spomínate na študentské roky?

Pri štúdiu dirigovania som mal väčšie šťastie, ako som si v tej dobe myslel. Odbor dirigovanie a kompozícia sme navštevovali v mojom ročníku len dvaja, takže to štúdium bolo silno individuálne. Mne, ako mimoriadne živému a temperamentnému chalanovi z dediny to svojim spôsobom veľmi vyhovovalo. Jednak z pohľadu, že sme mali fantastických pedagógov, ktorí sa nám mohli osobne venovať a jednak tam nefungovali (ani nemohli fungovať) žiadne bočné chodníčky. Nehrozilo žiadne záškoláctvo. A naviac sme na samotných hodinách museli byť maximálne koncentrovaní, v strehu a prirodzene sme sa museli vždy zodpovedne pripravovať. Dirigenti a skladatelia dostávali aj v tej teoretickej rovine maximum, takže to moje štúdium bolo veľmi aktívne a veľmi intenzívne.

Braňo Kostka vyštudoval dirigovanie a dnes pôsobí ako líder skupiny Fragile.

Na koho zo svojich profesorov najradšej spomínate?

Z mojich profesorov určite stoja za zmienku profesori dirigovania ako páni Ladislav Slovák, Bystrík Režucha alebo Zdeněk Bílek. Pre mňa to boli vynikajúci dirigenti a vynikajúci ľudia, ktorí nám pomáhali nájsť ten správny azimut a pochopiť prácu s tým živým organizmom, ktorým spevácky zbor alebo orchester je.

Hneď po skončení školy ste začali dirigovať zvučné a veľké zbory. Neprežívali ste trému, keď ste sa ako mladý chalan, ktorý práve vyšiel zo školy postavil pred  hudobných matadorov?

Už počas štúdia sme sa museli postaviť napríklad pred Slovenskú filharmóniu. To bol obrovský stres a nie každý to počas štúdia zvládal. Ale hľadať si tú svoju pozíciu bolo celkom zaujímavé a poučné. Ako dirigenti sme boli okolnosťami tlačení do pozície autority.  Mňa v tejto oblasti veľmi upokojovali rady nášho pedagóga Bystríka Režuchu. On nám veľmi pomohol v tom, ako psychicky zvládnuť aj túto polohu dirigenta. Je veľmi náročné obstáť pred profesionálnymi telesami, ktoré sa skladajú zo zrelých muzikantských osobností.

Nie sú to hudobníci, ktorí hľadajú názor na nejakú skladbu, jednoznačne ho každý z nich má. To znamená, že dirigent je v pozícii, kedy musí názory jednotlivých muzikantov nejakým spôsobom zjednocovať a ponúknuť najlepšiu verziu výkladu hudobného diela. Aby to zvládol, musí byť osobnostne aj odborne veľmi dobre podkutý a musí tých ľudí motivovať. Takže je to veľmi ťažké zamestnanie. Ale samozrejme, ako všetko v živote, čo je ťažké je aj krásne. Dirigovanie je úžasná profesia.

Vaša dirigentská kariéra sa úspešne rozbiehala, keď ste založili skupinu Fragile. Napriek tomu, že sme na  Slovensku nemali tradíciu a cappella zoskupení vybrali ste si práve túto formu. Prečo?

Fragile má na Slovensku významné postavenie v oblasti ansámblového spevu, ale určite by som netvrdil, že sme jediný alebo nebodaj prvý. Dokonca by som povedal, že na Slovensku bola obrovská tradícia a cappelových zoskupení. Mám na mysli klasické spevácke zbory a spevokoly, ktoré tu boli v minulosti podporované a pestované. A to sú všetko vlastne a capellové zoskupenia. Len v tej oblasti takého moderného ansámblového spevu, ktorý sa zaoberá džezovou alebo popovou muzikou sme taký unikátnejší. Aj keď nie jediný.

 A prečo som spolu s kolegami Fragile založil?

Nejako to vyplýva z takej mojej hudobnej púte. Už ako študent na konzervatóriu som sa snažil využiť absolútne všetky možnosti praxe, ktoré ku mne zablúdili. To sa prejavilo tak, že som sa venoval obrovskému žánrovému diapazónu od džezu až po klasickú muziku, cez folklór až po muzikál. V tom čase a to hraničilo až s nejakým „rozmieňaním sa“. Ale dnes som tomu mimoriadne rád, lebo som po profesionálnej stránke získal veľmi široký pohľad na muziku a na celú hudobnú brandžu.

Spolupracoval som napríklad so speváckymi zbormi, čo bola práca s hlasom a s kolektívom. Potom som začal napríklad pracovať ako dirigent a korepetítor v muzikáloch na Novej scéne v Bratislave alebo v Divadle Andreja Bagara v Nitre. To bola opäť práca s hlasom, tentoraz v trochu modernejšom žánri. Už počas konzervatória som spieval v tamojšom speváckom zbore. Keďže nás ako mladých ľudí lákala aj neklasická muzika a jej džezové a swingové úpravy, tak sme už v tom čase zakladali  a cappelové zoskupenia. No a potom, aj vďaka spolupráci s Close Harmony Friends, ktorá funguje v Nitre, som ostal s týmto žánrom v kontakte aj po škole. Keď sa po odchode niektorých členov do Bratislavy  objavila príležitosť založiť takúto kapelu aj v hlavnom meste, neváhal som a chopil som sa jej.

Nevedeli sme čo z toho bude, ale mimoriadne nás to bavilo. Osobne som si myslel, že si nájde fanúšikov len medzi odborníkmi. Predsa len je to veľmi náročný žáner, ktorý dokáže posúdiť alebo oceniť hlavne odborník. Bolo veľmi príjemné sledovať, ako nám postupne prejavuje priazeň i laická verejnosť. Predsa len aj bežní ľudia cítia, že je za tým umenie. Navyše sa snažíme našich fanúšikov na koncertoch i zabaviť, tak vznikol formát, na ktorom si ľudia oddýchnu, hudobne vyžijú, aj sa zasmejú.

To, že ste sa stal vo Fragile lídrom bolo úplne spontánne a prirodzené? Ako vnímate svoje pôsobenie v skupine?

Myslím, že sa tam preukázali moje predchádzajúce skúsenosti a predpoklady na to, aby som Fragile mohol viesť.  V rámci pôsobenia v kapele môžem uplatňovať svoje vzdelanie a svoju odbornosť nielen ako dirigent a umelecký vedúci, ale aj ako aranžér a skladateľ. Lebo aj v tejto oblasti som dostal na konzervatóriu a vysokej škole kvalitné vzdelanie.

Ale hlavne vo Fragile sa mi plnia moje sny. Ja okrem toho, že som vo svojich hudobných snoch túžil byť skladateľom a dirigentom, chcel som aj hrať na bicie. No a vo Fragile mám na starosti biciu sekciu. A takým mojim štvrtým hudobným snom, ktorý sa mi tu splnil je že som súčasťou malej popovej kapely a stojím čelom k publiku a cítim tú jeho energiu. To je pre mňa, ako pre interpreta zázračné, keďže ako dirigentovi mi to veľmi chýbalo. Dirigent je k publiku otočený chrbtom, a samozrejme, tú energiu z publika cíti, najmä pri záverečnom potlesku, ale nie je to vyslovene dialóg. Pri rokovej alebo popovej hudbe prebieha medzi interpretmi a publikom počas celého koncertu dialóg a je veľmi povzbudzujúce byť jeho súčasťou. Takže tieto štyri sny som si vďaka Fragile splnil.

Ako dirigent cítil energiu publika najmä pri záverečnom potlesku.

Život umelcov sa za posledný rok kvôli proticovidovým opatreniam výrazne zmenil. Ako ste sa prispôsobili aktuálnej situácii?

Táto situácia je pre celú kultúrnu obec úplne katastrofálna. Mám dojem, že kompetentní vôbec nechápu, že tu dochádza k  rozkladu celej kultúrnej infraštruktúry. Ťažko to niekomu vyčítať, lebo to by museli títo ľudia do hĺbky poznať štruktúru fungovania akéhokoľvek hudobného telesa a povahu fungovania muzikantov. Muzikanti sú v istom zmysle ako vrcholoví športovci. Potrebujú motiváciu, tréning a napokon aj samotnú akciu, samotné preteky. Bez toho to majú profesionálni hudobníci hrozne ťažké a strácajú interpretačnú kondíciu, vďaka čomu sú schopní zvládnuť obrovské penzum práce. To nám, ako profesionálnym hudobníkom pochopiteľne chýba.

Ja sa na to pozerám nielen ako interpret, ale zo širšieho pohľadu aj ako manažér pohybujúci sa v kultúrnom priestore. A z tohto pohľadu je ten smútok ešte väčší. Vnímam, že obmedzenia sa dotkli mnohých profesií, ale dovolím si tvrdiť, že kultúrnej obce asi najviac. A tá perspektíva je veľmi neprajná a neoptimistická.  Dostať sa opäť do tej výkonnosti, v akej sme boli a ktorú sme získali tréningom a hraním, nám bude trvať ďalších 5 rokov. Teraz môžeme robiť akurát nejaké nahrávky, pripravovať CD-čká a ostať online v kontakte s našimi fanúšikmi.

Čo konkrétne pre fanúšikov robíte?

Hľadáme rôzne formy, ako sa im prihovárať. Predovšetkým prostredníctvom sociálnych sietí. Ale nielen my, vidím to aj pri svetových interpretoch, že im zrazu ostáva viac času na fanúšikov. Ja robím napríklad s kolegami zo skupiny rozhovory na našej Facebookovej stránke. Naši fanúšikovia tak majú možnosť spoznať členov Fragile bližšie a zistiť, že sú to všetko veľmi inteligentní a vzácni ľudia. Pripravujeme aj nejaké online koncerty a podobne. No a samozrejme veríme, že sa celá táto situácia predsa len v lete zlepší a my budeme môcť organizovať aspoň nejaké komorné vystúpenia vonku.

Čo vás okrem hudby baví a čomu venujete svoj čas?

Tým, že náš hudobný žáner je taký komorný, často v rámci koncertov cestujeme aj do menších miest, dokonca dedín. Ročne nacestujeme tisícky kilometrov, čo je fyzicky veľmi náročné, najmä na chrbticu. Preto sa snažím byť fit a v dobrej kondícii. Ja mám od malička veľmi pozitívny vzťah k pohybu a vždy som športoval. Dodnes to považujem za taký môj hlavný relax. Či už to je futbal, beh, bicykel alebo plávanie. No a ostatné moje koníčky súvisia s hudbou. Veľmi ma baví taká zvukárska činnosť ako sú nahrávanie, mixovanie, mastering… Mnohí muzikanti si zabezpečujú tieto veci vo vlastnej réžii kvôli tomu, že nemajú na to finančné zdroje, aby si zaplatili profesionálne štúdio a profesionálny mastering. U mňa to je preto, že ma to baví, mám to rád a je to môj koníček a zábavka.

Ako chalan z dedinky na Záhorí ste sa usadil v Novom Meste. Prečo?

Do Bratislavy ma priviedla práca a štúdium a do Nového Mesta náhoda. Kolibu si vybrala za domov moja partnerka, ktorá pretým bývala v dome na protiľahlom kopci pod hradom. Obaja sme si túto časť mesta veľmi obľúbili. Máme to šťastie, že sme tu tak trochu za rohom a vďaka tomu k nám nedolieha ani ten vzdialený hluk z mesta. Takže sme tu akoby na dedine a máme tu taký až dedinský pokoj, ale na druhej strane to máme blízko do práce, do hudobného štúdia, do divadla. Je pre nás dôležité, že vďaka dostupnosti nemusíme strácať drahocenný čas.

Ktoré miesta v Novom Meste máte najradšej?

Veľmi som si obľúbil les nad Brečtankou. Na behanie som si našiel takú cestičku bez nejakého veľkého výškového prevýšenia a hrozne som si užíval, že som v meste a po pár minútach som v lese. Tieto naše lesy majú priam zázračnú energiu a tá oblasť okolo Kamzíka, Koziarky až po Biely kríž je parádna. Sú to také záhradkárske oblasti, kúsok do mesta a napriek tomu úplná dedina. Vždy som si tam skvele vyvetral hlavu. Teraz žiaľ kvôli nejakým zdravotným komplikáciám behať nemôžem, ale verím tomu, že mi zdravie dovolí venovať sa horskému bicyklovaniu a ja sa zase vrátim do prírody v tejto časti mesta. Napriek tomu, že sa nejako nehrniem do prác okolo domu a do záhradníčenia, predsa mám v sebe to, že som vyrastal na vidieku a celé dni trávil v lese, s rukami v pôde, jedol hocijaké bylinky, rastlinky a podobne.

Čo naopak Novom Meste nemáte rád?

Mrzí ma, že ľudia strácajú taký pocit spoluvlastníctva. Aby som to vysvetlil. Keď je niekde smetiak okolo ktorého je bordel už 10 rokov a každý to necháva tak a spolieha sa na to, že to vyrieši napríklad mesto. To nie je správne. Riešenie máme rukách my všetci. No a okrem toho mi chýba nejaký väčší dôraz na vytvorenie miest, kde by sme mohli kvalitne tráviť svoj voľný čas. Keď si porovnám Bratislavu s inými svetovými metropolami, Parížom alebo Barcelonou, tak tam by využili napríklad aj otočku trolejbusov na Kolibe a postavili by tam kaviarničku s pekárňou, s malou terasou, kde by sa ľudia mohli stretávať. A toto mi na Kolibe chýba. Taká užšia komunita susedov a miesta, kde by sme sa stretávali. Ale zas keď idem v lete cez mesto, tak len pozerám, ako to všade žije a ako sa to všetko zlepšuje.

Ale aby som neskončil negatívne. Mali by sme si všímať to, čo tu máme pekné a dobré a nebyť prehnane kritický voči sebe, voči Slovensku ani voči Novému Mestu. Máme tu predsa úžasné podmienky, 4 ročné obdobia, nemáme jednotvárny život, máme nad Kolibou úžasný les alebo v meste krásnu prezidentskú záhradu…. Asi by sme sa mali niekedy poriadne otvoriť oči a začať si všímať to dobré, čo okolo nás je. A že tu toho je veľa.

Páčil sa vám rozhovor s Braňom Kostkom. Dajte nám tip na ďalších zaujímavých Novomešťanov