O tom, že Bratislavčania využívajú Železnú studničku ako miesto relaxácie už od 19. storočia, kedy tam postavili aj kúpeľný dom známy ako Ferdinandove kúpele, som vám už písal na mojom blogu. Z kúpeľov dnes už neostalo nič, ale zbúraná budova patrí medzi pamätihodnosti Bratislavy a zaslúži si našu pozornosť.
Na Železnej studničke urobili analýzu pramenitej vody už v 19. storočí
Podľa dostupných historických zdrojov objavili, pravdepodobne vydrickí mlynári, v hornej časti Mlynskej doliny začiatkom 19. storočia prameň minerálnej vody. Táto informácia zaujala aj mesto a to dalo v roku 1826 urobiť analýzu pramenitej vody. Zistilo sa, že ide o alkalický železitý prameň. Ešte o šesť rokov skôr sa však objavil podnikavý stolársky majster, Johann Tronner, ktorý dostal od radnice povolenie postaviť na Železnej studničke štyri kúpacie kabíny a tri izbietky. Postaviť ich mal na vlastné trovy a mal znášať všetku zodpovednosť a prípadné škody, ktoré by v lese z jeho viny vznikli. Povolenie na prevádzku získal na tri roky.
Vybudovanie kúpeľného domu známeho ako Ferdinandove kúpele podporili súkromní investori
Popularita kúpacích kabín stále rástla a práve vtedy sa začala písať história budúceho kúpeľného domu. S písomnou analýzou, že ide o liečivý prameň sa zámeru vybudovať tu kúpeľný dom ujal Jozef Bergameny. Prešporský mešťan a podnikateľ, ktorý mal v prenájme aj kasíno a divadelnú reštauráciu v Redute. Projekt kúpeľov však bol ambicióznejší ako vlastné finančné zdroje šikovného mešťana. So žiadosťou o pôžičku síce neuspel u mestského sirotského úradu, ale získal podporu súkromných investorov. V polovici júna 1828 sa mu podarilo stavbu z pálených tehál s viacerými obývacími izbami, kúpeľnými kabinetmi a jednou spoločenskou sálou dokončiť, čím sa aj pochválil v miestnych novinách. Jozef Bergameny následne získal povolenie „z najvyšších miest“, aby tieto kúpele niesli meno po vtedy panujúcom kráľovi Ferdinandovi V. Ferdinandove kúpele boli postavené v klasicistickom slohu, mali doširoka roztiahnuté priečelie, nápadný vchodový rizalit a dvadsať miestností a svoju prvú liečenú a spoločenskú sezónu slávnostne otvorili 7. júna 1830.
Ešte v 50-tych rokoch minulého storočia sa tu konali stužkové a majálesy.
Ferdinandove kúpele sa zmenili na hotel v roku 1844
Kúpele fungovali v nezmenenom stave až do roku 1844. Vtedy ich odkúpil Jakub Palugyay, známy prešporský podnikateľ, vinár a hotelier. Jeho zámerom, ktorý aj uskutočnil, bolo prebudovať kúpele na hotel. Ďalšími vlastníkmi sa stal v roku 1878 Ján Meyer a v roku 1890 Ľudovít Schmidt. Už o 4 roky neskôr prešla budova do vlastníctva mesta Bratislava. Obľúbeným výletným miestom uhorskej šľachty a Bratislavčanov sa medzi tým stali nielen samotné kúpele, ale celá lokalita Železnej studničky. Ľudí sem lákala možnosť prechádzok v lesnom prostredí, člnkovanie a rybárčenie v miestnych jazerách. A samozrejme hotelová reštaurácia, ktorá okrem toho, že poskytovala občerstvenie, usporadúvala rôzne spoločenské podujatia ako plesy a majálesy. Železná studnička bola dokonca prvým miestom, kde v rokoch 1909 – 1915 premávala trolejbusová linka. Začiatkom 20. storočia vyrástol za budovou kúpeľov presklený drevený pavilón, ktorý je dnes známy ako Labutí pavilón. Poslednou úpravou prešiel areál v roku 1938.
Dnes sa na mieste bývalých Ferdinandovych kúpeľov nachádzajú stánky s občerstvením. Ambíciou je obnoviť aspoň Labutí pavilón.
Bratislava došla o ďalšiu historickú budovu v roku 1970
Stavebná činnosť v okolí a úpravy na samotnom potoku Vydrica postupne narušili režim spodných vôd natoľko, že liečivé pramene zanikli. V 60-tych rokoch minulého storočia bola budova kúpeľov schátraná natoľko, že v roku 1970 došlo k jej zbúraniu.
Zo zemského povrchu tak zmizlo ďalšie unikátne miesto, ktoré ostalo už len v spomienkach pamätníkov.
