Martin Iman –  výtvarník. Venuje sa dlhodobo abstraktnej expresívnej maľbe, soche a fotografii.  Novomešťan. Narodil sa v Žiline, istý čas žil vo Francúzsku, v Košiciach a už pomaly dve desaťročia žije v Bratislave, kde mu učarovala práve naša mestská časť. Dlhodobo tvoril v Prahe a Brne, a v súčasnosti vo svojom bratislavskom ateliéri. Bol dlhé roky známy, ako úspešný fotograf a autor nespočetného množstva dramatických, lyrických a  expresívnych portrétov a aktov, plných dynamiky a pohybu. V maľbe je v jeho tvorbe charakteristický abstrakt, hľadanie tvaru a obrysu  technikou akrylu, často kombinovanou s tušom a uhlom, opretá o veľkorysé gesto štetca a špachtle. Jeho sochy sú minimalistickým prienikom s charakterom priestoru, tvaru a využitím svetla v lokalite. Svoje práce vystavoval v Bratislave, Prahe, Ríme, Paríži, Lisabone, Sahnghai  a inde. Spolu s Jurajom Čutekom je autorom dvoch veľkých exteriérových sôch v Bratislave, v areály Stein a na Klincovej ulici.  

Venujete sa fotografii, maľbe aj sochárstvu. Aká bola vaša cesta k umeniu?

Ako malého chalana ma rodičia cez prázdniny prihlásili do fotografického krúžku a ja, rodený Žilinčan, som nemohol odfotiť nič iné ako Farské schody a kostol. ( smiech )  S touto fotkou som vyhral svoju prvú súťaž a dostala sa aj na titulku denníka Smena.  To som mal 12 rokov . Neskôr som od umenia na dlhší čas odbočil, a začal som sa venovať športu. Mojím svetom sa stalo basketbalové ihrisko a všetko ostatné išlo do úzadia. Dostal som sa do juniorskej československej reprezentácie a ako 21 ročný fagan som odišiel na 2 roky hrávať basketbal do Francúzska. Vtedy som ešte netušil, že táto krajina bude pre mňa osudovou nielen v športe. Po návrate domov ma „pobláznil“ manažment a ja som sa, s vervou mne vlastnou, zahĺbil do korporátneho biznisu. V 40-tke som vlastne ušiel z managementu ku svojej starej láske, umeniu a „zašil“ som sa do ateliéru.

Prečo ste sa rozhodol vymeniť hektický manažérsky život za umenie?

Som vyštudovaný psychológ a taká filozoficko-psychologická línia ma vlastne sprevádza celý môj život. Akosi cítim, že umenie, či kultúrnosť života a človečenstva je pre mňa veľkou časťou môjho života. Mám pocit, že stresu, nepohody a zlých vecí si denno-denne užijeme až-až a prostredníctvom toho môjho kreatívneho výtvarného života sa snažím priniesť ľudom trochu krásy a estetiky . Možno aby sme sa na chvíľu zastavili, zamysleli a upratali si myšlienky v hlave. Aj keď  to je odo mňa možno až priveľká ambícia. Páči sa mi myšlienka, že keď už je človek sám so sebou,  tak je príjemné byť v prítomnosti nejakého umenia, ktoré ho privedie na iné myšlienky. A tento zážitok som doprial aj sám sebe a ušiel som do prítmia môjho ateliéru. A tiež okolo umenia sú iní ľudia , inak plynie čas, aj keď je to tiež vážny biznis.

Martin Iman – narodil sa v Žiline, žil vo Francúzsku, Košiciach až napokon zakotvil v Novom Meste.

V štyridsiatke ste sa dostal medzi slovenskú a českú fotografickú elitu, od roku 2015 vás odbor Kultúrnej diplomacie MZVSR zaradil do zoznamu autorov reprezentujúcich SR v zahraničí a od marca 2017 je vaše meno aj v zozname autorov prvej globálnej burzy z umením ARTSTAQ. Ako sa vám to podarilo?

Vo fotografii bolo takým kľúčovým momentom pozvanie od váženej dámy Me Christiane Peugeot. Rodina Peugeot je vo Francúzsku úplná spoločenská stratosféra a pani Christiane sa sama venuje umeniu a vedie Atelier Z – Centre Culturel Christiane Peugeot. Také pozvanie som si veľmi vážil . A tak sa moje fotografie dostali do galérie kúsok od Víťazného oblúka a obdivovala ich francúzska aristokracia. Cítil som sa ako v inom svete a okrem toho, že som pochopil že francúzska aristokracia nikam nezmizla, ma to veľmi motivovalo pokračovať v tvorbe. A keď v Čechách vyšla knižka 103  osobností českej fotografie a ja Slováčisko som tam mal svoju dvojstránku, cítil som sa v spoločnosti tých fotografických ikon ako Sudek, Saudek, Kratochvíl či Šibik veľmi hrdo až nenáležite. Určite som nemal za sebou toľké roky práce ako oni, ale utvrdilo ma to v tom, že robím niečo, čo asi stojí za povšimnutie.

I napriek tomu ste sa posunul i k maľbe a na svoje konto ste si pripísal ďalšie úspechy. A tiež v tom má prsty dáma…..

 Medzi fotografiou a maľbou je pre mňa úplne prirodzený prienik a som nesmierne rád, že sa mi podarilo byť úspešný aj v tejto oblasti. Do môjho života vstúpila pani Iva Nesvadbová, riaditeľka Art Prague v Prahe , na pozvanie ktorej som vystavoval svoje obrazy. Ona sa pri jednom pristavila , hodne ju zaujal , dokonca ho použila ako úvodný obraz pri prezentácii ART PRAGUE.  Jednalo sa o takú kaligrafickú maľbu s tušom na plátne a na akrylovom podklade. Vznikla úplne intuitívne a vlastne som si ani moc neveril, že môže zaujať . Ale niečim ma priťahovala.  Pani Iva ma posmelila  a ja som svoje práce z tejto série  poslal do Shanghaia. Možno by sa to dalo považovať až za drzosť či nevedomosť, ale čo čert nechcel, dnes majú za sebou už tretiu výstavu, s toho dve v spolupráci so Shanghai Art Collection Museum a Shanghai Art and Design Academy.  K výstave bol vydaný krásny katalóg a opäť som sa ocitol v úžasnej spoločnosti čoho si veľmi vážim.

Rovnako odvážne ste sa postavil aj k ďalšej „odbočke“ v umení – k sochárstvu…..

Z môjho pohľadu sú všetky tieto moje úspechy akousi  cestou, ochutnávaním , odhaľovaním nového . A na základe tej cesty som sa veľmi sebavedomo postavil aj k soche. Dlho som hútal, a možno je to také prekrytie s manažmentom, že by napríklad developeri mali mať nejakú etickú povinnosť vrátiť niečo územiu, ktoré využijú pri svojich projektoch. Nielen brať, ale dať niečo ľuďom naokolo. Developera však nemožno k takým aktivitám nútiť na silu, to by nebolo správne. Predsa len sú to privátne zdroje a treba k nim mať úctu. Je dôležité, aby to pochopil sám, že je to pre projekt či lokalitu prínosom, že to zvyšuje hodnotu a atraktivitu prostredia a tiež možný záujem kupujúcich, ktorý sa v atraktívnom prostredí  cítia lepšie, a ľahšie sa identifikujú s lokalitou. A každú takúto aktivitu z ich strany treba  oceniť, ukázať, že má zmysel robiť aj niečo navyše, že si to spoločnosť váži, to je cesta,  prirodzená a prospešná pre obe strany . A tak som toľko diskutoval so svojimi kamarátmi pôsobiacimi v tejto oblasti, až si túto myšlienku osvojili aj oni. Som veľmi vďačný a vážim si ich úprimne , že mi dali príležitosť urobiť spolu s mojim priateľom Jurajom Čutekom moju prvú veľkú sochu v meste, v komplexe Stein. Tento projekt získal v ostatnom čase aj ocenenie Stavba roka . A to je ocenenie pre nás všetkých.  Považujem to za veľmi zaujímavý počin, lebo je to po dlhých rokoch prvá veľká exteriérová socha v Bratislave. Napriek tomu, že som nemal v sochárstve žiadne veľké skúsenosti, práve to spojenie s Jurajom mi umožnilo postaviť sa sebavedomo aj k tejto oblasti. V októbri minulého sme s Jurajom inštalovali ďalšiu sochu na Klincovej ulici. A keď sa bude všetko vyvíjať správnym smerom s radosťou urobíme ďalšie. A medzitým si budem fotiť a maľovať.

Martina Imana umenie obklopuje na každom kroku.

Myslíte, že je dôležité ľuďom takto verejne, prostredníctvom prezentácie na verejných priestoroch, približovať umenie?

Umenie v spoločnom sociálnom priestore má pre ľudí určite veľký zmysel a vplyv. Veď je to miesto na Život. Spoločnosť bez kultúry nemá šancu. My sme svojim spôsobom povinní voči sebe aj voči svojim deťom žiť kultúrne a vytvárať v tomto duchu aj prostredie . Kultúrne v tých najrozmanitejších pohľadoch individuálneho správania sa každého z nás, ktoré by malo byť človečenské, slušné, ústretové, spoločenské, hodnotové.

Umenie je to čo robí ľudí lepšími?

Povedal by som, že nad umením je práve tá kultúrnosť, ako nadstavba.  Kultúrny človek sa zo zásady správa inak ako nekultúrny. A to je pre mňa hnacím motorom. Umenie je nástrojom kultúrnosti a môže mať akúkoľvek podobu nielen originálneho  obrazu u ľudí doma alebo sochy na námestí, ale napríklad aj formy komunikácie. Človek môže byť kultúrny napríklad aj svojim verbálnym prejavom a spôsobom diskusie. Ak niekomu chýba socha, tak je pravdepodobné, že sa aj v sociálnom priestore bude hľadať  kultúrnosť. Ak sa nespráva v sociálnom priestore kultúrne, tak mu nebude chýbať ani socha, ani fotografia, ani obraz. Nebude mať potrebu obklopovať sa vo svojom domove umením, vymení ho za dizajnové kúsky kávovarov a štruktúrované omietky, do ktorých sa bude báť zatĺcť klinček. Život si vyplníme náhražkami a stanú sa zmyslom nášho života a odpoveďou na statusovú polohu v spoločnosti. Myslím si, že keď má niekto už trošku nadhľadu, tak musí cítiť,  že v dome chýba aj rozprávková knižka, obrázok od syna, vyrobený darček od dcéry. Nemusíme sa sústrediť len na to dokonalé, ale z nášho domova musí byť cítiť nás. Nemôžeme žiť pre potreby a naše hodnotenie od tých druhých. Akoby sme mnohí zabudli sami na seba a pri niektorých veciach máme falošnú motiváciu. Je to často pohodlnejšie ako venovať 15 minút kresbe s dieťaťom. A práve tu sa celá tá kultúrnosť z môjho pohľadu uzatvára do kruhu . Toto sú veci, ktoré mi zamestnávajú myseľ. Ale nie je to moja ambícia vychovávať, len taký ľahký povzdych.

Keď ste hovoril o domove, tak ten váš je práve v našej mestskej časti – v Novom Meste. Čo rozhodlo, že ste si práve túto lokalitu vybrali za svoj domov?

Popravde, toto za mňa vyriešila moja pani manželka. Ako zrelý muž ( smiech ) som pochopil, že byty, autá a obrazy kupujú ženy. A aj keď som zo začiatku mal ambíciu jej do toho rozprávať, po čase som pochopil, že jediná moja úloha je povedať, aká je výška rozpočtu (smiech).  My sme bývali v Starom meste a keď sa nám rodina rozrástla, hľadali sme nové hniezdo. Úplne prirodzene sme si vybrali túto adresu, na ktorej sme sa zabývali veľmi ľahko a bolo to veľmi plynulé. Otvorili sa nám tu všetky možnosti od škôlky pre deti, základnej školy, výborná dostupnosť do mesta, obchody v okolí, prechádzky na Kuchajde. To sú veci, ktoré by sme dnes už nevymenili a ťažko by sme sa sťahovali do inej lokality. Ocitli sme sa tu v komunite výborných ľudí a snažíme sa byť aktívni. V spolupráci so starostom a mojim kamarátom Jankom sme napríklad založili detský spevácky zbor,  kúpili klavír, zohnali dirigenta a v našej škole Za kasárňou umožnili deťom venovať sa spevu . Pani manželka s našimi deťmi pravidelne zbiera  v okolí odpadky a veľmi jej na tom záleží. Je pre mňa úplne prirodzené priložiť ruku k dielu tak, aby sa nám tu dobre žilo.

Je pre vás Nové Mesto inšpiráciu v tvorbe?

Východiská k mojej tvorbe sú často intuitívne, ale základ vychádza z prežitého. Moje diela sú ovplyvnené kvalitou môjho života a to sa týka aj lokality, v ktorej žijem. Napríklad keď sa tvorí nejaká socha snažíme sa ňou ovplyvniť okolie, na druhej strane sa snažíme okolie rešpektovať, aby tam to dielo zapadlo. Toto do svojej tvorby prirodzene zapracovávam. Určite by sa mi páčilo, aby sme aj v Novom Meste mali ikonické miesta, ktoré napríklad v minulosti slúžili aj ako styčné body stretnutí. Rande sme si dávali v Prahe pod koňom alebo v Košiciach pri maratóncovi. Takéto miesta zostávajú v našej pamäti celoživotne častokrát aj pre ich kultúrne stvárnenie.

Martin Iman – úsmev mu z tváre neschádza.

Keď sme pri sochách, kde v Novom Meste by ste chcel mať inštalované svoje dielo?

V Novom Meste je veľmi veľa krásnych miest na sochy. Teraz žijeme také zložité obdobie, kedy sa mení jedna doba za druhú a v podstate sa v tom ako ľudia trošku „plácame“. Vidíme sami, že dnes sa niektoré sochy odstraňujú, ďalšie sa inštalujú alebo pripravujú. Každá doba má takéto turbulencie. Faktom ale je, a o tom som presvedčený, že priestor má zostať kultúrny a existujú nejaké vyššie princípy, ktoré by sa nemali zodpovedať politickým turbulenciám. Socha nemusí byť s politickým názorom, môže byť reálna, dekoratívna, inšpirujúca, energetická s nejakými hodnotami, ktoré presahujú to, aký je tu dnes politický vplyv. Ak prostredie bude kultúrne a ľudia si ho budú žiadať, tak ich rozhodnutie, aj v politickom kontexte, bude mať inú hodnotu a inú kvalitu. Všetko je to spojené. Developeri aj v našej mestskej časti by si mali uvedomiť, že je (alebo by malo byť ) ich prirodzeným záujmom rozvinúť lokalitu, ktorú „vyťažia“ a priniesť do nej do budúcna aj pre svoj záujem nejaké benefity. Na druhej strane je potrebné, aby ich k tomu viedli a motivovali tí, ktorí sú prítomní v povoľovacích procesoch. Tí čo tvoria prostredie si musia uvedomiť, že peniaze na skultúrnenie okolia nie sú vyhodené peniaze. Sú to peniaze, ktoré im umožnia napríklad lepšiu komunikáciu s úradmi a obyvateľmi, lebo aj cez takéto investície je vidieť, že majú záujem o lokalitu. A práve takto sa mi snažíme priniesť sochy aj do Nového Mesta. Snažíme sa tým developerom ponúknuť aj alternatívu takých pre všetkých sekundárnych benefitov. Okrem parametricky prispôsobenej sochy to môže byť aj taká malá záhradná architektúra od lavičky cez kôš, či terénny reliéf. Svojim spôsobom to všetko nepriamo zvyšuje záujem o konkrétnu lokalitu.

Citát na záver: Verím, že v každom z nás, je ten malý chlapec a malé dievča, ktorí majú radi, keď ich niekto pohladká a venuje im pozornosť. A poďme sa k tomuto vrátiť. Žime človečensky, lebo to je veľmi príjemné žitie.